Prečo túžime po plochom brušku?
Roky pozorujem, ako hlboko sa v nás usádzajú rôzne slogany, rady a kultúrne frázy. Niekedy stačí zopakovať niečo stokrát a stane sa z toho vnútorné presvedčenie. Slová, ktoré počujeme o tele, jedle, disciplíne či kráse ovplyvňujú, ako rozmýšľame, ako sa hodnotíme či ako sa cítime vo vlastnej koži.
Čo ak to, čo považujeme za motiváciu, je v skutočnosti forma kultúrneho tlaku, ktorá nás učí milovať svoje telo iba vtedy, keď spĺňa očakávania iných?
Poďme sa do hĺbky pozrieť na niečo tak samozrejmé, ako je slogan „PLOCHÉ BRUŠKO“.
Znie to ako neškodný cieľ. Krátke slovo, jasný obraz. Ale čo vlastne predstavuje?
Ploché bruško sa stalo symbolom kontroly. Nielen kontroly nad jedlom či pohybom – ale nad sebou samou. Je to kultúrny kód, ktorý hovorí: „Ak máš bruško pod kontrolou, máš pod kontrolou seba.“ Na internete nachádzame množstvi odporúčaní a rád, ako na to. AKo cvičiť, jesť a čo robiť, aby sme dosiahli tento vytúžený cieľ…..ako schudnúť z brucha.
Je tu však dôležitý biologický paradox: zdravé ženské telo prirodzene NEMÁ ploché bruško. Je to dôkaz hormonálnej rovnováhy, cyklickosti, schopnosti výživy a nosenia života.
Na druhej strane – príliš ploché bruško, ktoré je výsledkom nadmernej reštrikcie, môže signalizovať presný opak: stres, podvýživu, narušený cyklus, znížený estrogén, zvýšený kortizol. Telo nie je v bezpečí, ale vyzerá podľa kultúrnej normy.
Tak sa stáva, že ženy, ktoré by podľa podprahovo pretláčanej normy mali byť „inšpiráciou“, v skutočnosti trpia hormonálnou nerovnováhou, chronickým stresom či stratou menštruácie. Ale o tom už sa nehovorí.
Preto ten obraz, ktorý často používam, hovorí všetko: Bruško nie je billboard výkonu. Je to centrum života, bezpečia, hormónov a intuície. Keď sa ho snažíme vyhladiť, zmenšiť, zneviditeľniť – možno nevedome tlačíme preč všetko, čo nás robí ženskými. Schopnosť vnímať signály. Emócie. Jemnosť.
Je to cena, ktorú by sme za kultúru kontroly platiť nemali.
Prirodzené bruško ženy nemá byť ploché. Má byť živé, prispôsobivé a funkčné. Jeho vzhľad sa mení v závislosti od:
- fázy menštruačného cyklu (napr. pred menštruáciou je normálne mať mierne nafúknuté alebo citlivé podbruško),
- množstva estrogénu a progesterónu (nižší podkožný tuk môže súvisieť s narušenou hormonálnou rovnováhou),
- stavby panvy a druhu postavy (tzv. „apple“ vs. „pear“ – genetické rozloženie tuku),
- príjmu potravy, hydratácie a trávenia,
- a aj fyzickej aktivity a stresovej záťaže (napr. dlhodobé napätie v oblasti panvy, zadržiavanie plynov, diskomfort).
Zdravé ženské brucho má miernu mäkkosť, pružnosť, prirodzené zakrivenie. Nie je to známka lenivosti, ale zdravého tela schopného cyklickej regulácie, trávenia, tvorby hormónov a – ak to telo dovolí – aj plodnosti.
Navyše:
- Tuk v oblasti brucha u žien má ochrannú funkciu – podieľa sa na tvorbe estrogénov, zabezpečuje energetickú rezervu a chráni orgány.
- Podkožný tuk nie je rovnaký ako viscerálny tuk – a plochosť brucha neznamená automaticky zdravie.
Kultúrna norma plochého brucha je teda viac vizuálny ideál než biologická realita. A čím viac ženy tento ideál sledujú, tým viac sa vzďaľujú od kontaktu so svojím vlastným telom.
Pojem „ploché brucho“ ako estetický ideál nevznikol v medicíne, ale v kultúrno-vizuálnom prostredí západnej civilizácie, najmä v 20. storočí.
V historických obdobiach sa vnímanie ideálneho tela menilo. V renesancii bolo bruško symbolom ženskosti, plodnosti a blahobytu. V ére Rubensa sa zobrazovali prirodzené, mäkké krivky. Ešte aj v 50. rokoch 20. storočia boli ženské postavy Marilyn Monroe typu považované za atraktívne – s oblým bruškom a prirodzenou mäkkosťou.
Zlom nastal v 70.–90. rokoch, keď nastúpila fitness kultúra, aerobik s Jane Fondovou, body-building, „supermodelková éra“ (Cindy Crawford, Claudia Schiffer), kde sa ženské telo začalo približovať mužskému ideálu: nízky tuk, výrazné svaly, vizuálne definovaný stred tela.
Pojem „ploché brucho“ sa tu začína používať ako meradlo sebakontroly a výkonu. Už to nie je bruško, ktoré „žije“ – je to brucho, ktoré má vyzerať, byť ploché, neviditeľné, pod kontrolou. V reklamách sa objavujú slogany ako „Flat Abs in 7 Days“, „No Belly, No Excuse“, časopisy ako Shape, Cosmopolitan či Men’s Health tlačia titulky o spaľovaní tuku a formovaní „core“.
V tom istom čase začína komercializácia zdravia a výživy – ploché brucho sa stáva predajným obrazom. Znie ako niečo, čo „by sme mali chcieť“.
A tu je ten trik: nikto to otvorene nevysloví, ale podprahové posolstvo je jasné – „Ak nemáš ploché brucho, asi niečo nerobíš dobre. Asi sa nedržíš. Asi sa o seba nestaráš.“
A prečo túžime po plochom brušku?
Pretože náš mozog reaguje na opakovanie. Ak dostávaš desiatky podnetov denne, ktoré ukazujú ploché brucho ako súčasť krásy, zdravia, úspechu, začínaš si to spájať automaticky.
Zároveň ide o oblasť tela, kde sa hromadí stres – kde „držíme“ emócie, hanbu, napätie. A keď sa necítime v bezpečí, prirodzene túžime po kontrole. Ploché brucho tak začne symbolizovať nielen krásu, ale aj pocit bezpečia cez ovládanie.
Ale pravda je, že „ploché brucho“ nie je zdravotný cieľ. Je to kultúrny obraz. Estetický konštrukt. Marketingová norma, nie medicínska potreba.
V mojom podcaste Za hranicami taniera rozoberám do hĺbky aj ďalšie slogany, ako je „Pevný zadok“ alebo „No excuse“ – žiadne výhovorky. Pozrieme sa na to, ako na nás pôsobia, čo vyvolávajú a ako na ne podprahovo reagujeme.
