Nedovolím si plakať…
Pred pár rokmi som si neuvedomovala, že toto môže byť môj problém. Že si nedovolím pustiť emócie. Že sa hanbím za tie niekedy nekontrolovateľné prejavy. Že si držím spoločenské masky, a svoje skutočné prežívanie hlboko potláčam.
Lenže ono to niekde buchne. Zvyčajne pri tých milovaných. Pri deťoch. Niekde, kde sa môžem uvoľniť…alebo aj nebuchne…ale zatlačí sa hlboko do tkanív nášho tela, a ukladá sa vo forme emočných blokov…ak vytvoríme v toku emócií bariéru, hladina pomaly a ticho stúpa…
Emočné jedenie je tiež spôsob, akým sa vieme vyhnúť prežívaniu emócií. Paradox?
Pravdepodobne sa vyhýbame prežívaniu emócií aj preto, že máme o nich hlboké, často negatívne presvedčenia.
Napríklad:
Nezaslúžim si byť šťastná.
Som jediná, kto sa tak cíti.
Nedovolím, aby ma niekto videl plakať.
Nemôžem prejaviť svoju náklonnosť, lebo budem odmietnutá.
Musím predstierať, že som ok.
Prejaviť hnev je neprípustné.
Hnev na verejnosť nepatrí….
Ak si dovolím cítiť smútok, nikdy nezmizne.
Odfajknúť ďalšiu povinnosť na mojom zozname je dôležitejšie, ako si spraviť radosť.
Všetko zvládnem, mňa to nezlomí.
Je možné, že ti ako dieťaťu hovorili, aby si neplakala. Možno to hovoríš aj svojim deťom. Neplač, veď sa nič nestalo. NIČ sa NESTALO…teda STALO sa VŠETKO! Môj svet sa zastavil, zabolel, narušil, môj svet sa rúca…
Aj v práci – prejavovať emócie je NEPROFESIONÁLNE. Máme predsa masku, ktorá nás chráni.
Pozrime sa napríklad na smútok. Čo si o tejto emócii myslím? Aké je moje presvedčenie o tejto emócii?
„Som smutná…“
Skús sa nacítiť, preniknúť do svojho pocitu, ponor sa doň. Skús uchopiť, že medzi potlačenou emóciou a emočným jedením je most – môžeš ísť oboma smermi.
Od potlačenej emócie k prejedeniu.
Ale aj od prejedania k pochopeniu a zvnútorneniu.
Čo si vyberieš?
Ver mi, emočné jedenie je tvoja cesta k hlbokému uzdraveniu.
Paradox?
Nie, len spôsob, akým sa to deje práve Tebe, aby si pochopila.
Ak sa Ťa táto téma dotýka, pridaj sa do mojej skupiny o emočnom jedení, psychike a výžive.
