Možno to poznáš. Celý deň funguješ „normálne“. Ješ rozumne, máš plán, máš motiváciu. A potom príde popoludnie. Medzi treťou a šiestou sa niečo zlomí. Objaví sa nepokoj, nejasná túžba, potreba niečo zjesť, vypnúť, uľaviť si. Často spolu s tým príde aj myšlienka: „Je mi to jedno.“
Tento moment si možno vysvetľuješ ako slabosť, nedostatok disciplíny alebo osobné zlyhanie. V skutočnosti ide o veľmi presne načasovanú reakciu tvojho tela a nervového systému. Keď pochopíme, prečo sa to deje práve takto, prestaneme sa na seba pozerať s hanbou či pocitom viny.
Medzi 15. a 18. hodinou sa v tvojom tele stretne viacero procesov naraz.
Po obede sa hladina glukózy prirodzene vracia späť k bazálnej hodnote. Ak ješ nepravidelne, málo alebo prevažne rýchle jedlá, tento pokles môže byť výraznejší. Zároveň máš za sebou celý deň mentálneho výkonu – rozhodovanie, komunikáciu, stres, starostlivosť, multitasking. Časť mozgu, zodpovedná za reguláciu a sebaovládanie, je jednoducho unavená.
Do toho vstupuje aj tvoj cirkadiánny rytmus. Nervový systém má svoj denný časovač. Ráno a doobeda si biologicky nastavená na aktiváciu, popoludní však telo prirodzene smeruje k spomaleniu. Očakáva prechod, nie ďalší výkon. Keď tento signál ignoruješ a pokračuješ v rovnakom tempe, vzniká vnútorný nesúlad.
Výsledkom nie je slabosť, ale preťaženie. A preťažený systém začne hľadať najrýchlejší spôsob úľavy.

V tomto kritickom okne nevzniká baženie preto, že by si mala chuť alebo že by si zlyhala v sebaovládaní. Vzniká preto, že tvoje telo sa dostáva do stavu nestability a hľadá spôsob, ako sa znovu ukotviť. Nervový systém je unavený, hladina energie kolíše a schopnosť zvládať ďalšie podnety sa znižuje. V takej chvíli mozog nehľadá ideálne riešenie, ale to najrýchlejšie dostupné.
Jedlo – najmä energeticky dostupné jedlo – sa v tomto momente javí ako okamžitý regulátor. Prináša teplo, pocit nasýtenia, krátku úľavu od napätia a signál bezpečia. Na chvíľu zjemní vnútorný nepokoj a umožní telu spomaliť. Nejde teda o pôžitok v pravom zmysle slova, ale o snahu nervového systému znížiť preťaženie.
Preto večer siahneš pojedle ako po niečom, čo ti pomôže prejsť z režimu výkonu do režimu útlmu. Je to spôsob, ako zvládnuť moment, keď už nemáš kapacitu pokračovať v rovnakom tempe, no ešte si si nedovolila skutočne vypnúť. A často ani nemôžeš. Baženie je signál, že si sa dotkla hranice svojej dennej kapacity. Že telo jednoducho nemá z čoho čerpať a siaha po tom, čo pozná ako rýchlu úľavu.
Možno si si všimla jednu zaujímavú vec. Ak sa ti podarí „prejsť“ kritickým popoludňajším oknom bez toho, aby si na baženie reagovala, po siedmej večer sa často niečo zlomí. Vnútorné napätie sa začne uvoľňovať, myšlienky sa spomalia a baženie, ktoré ešte pred chvíľou pôsobilo neúnosne silno, zrazu ustúpi alebo úplne zmizne. Akoby niekto stiahol hlasitosť.
Dôvod je opäť biologický. Tvoj nervový systém sa konečne dostáva do režimu, na ktorý bol celý deň pripravený. Tempo sa prirodzene spomaľuje, tlak na výkon klesá, hladina glukózy sa stabilizuje a hormonálne prostredie sa mení smerom k večernej regulácii. Telo už nemusí zostať v pohotovosti. Prestáva bojovať o zvládnutie ďalšej hodiny.
Toto poznanie je veľmi dôležité. Ukazuje totiž, že problém nie je večer ako taký. Problém je prechod medzi dňom a večerom – moment, ktorý v našich životoch často zostáva nepovšimnutý a nepodporený. Keď tomuto prechodu chýba spomalenie, oddych a vedomé uzavretie dňa, telo si vytvorí vlastný spôsob, ako ho zvládnuť. A tým spôsobom je veľmi často jedlo.

Možno si si všimla, že keď si máš konečne oddýchnuť, neprichádza úľava, ale zvláštne napätie. Akoby si robila niečo, čo si ešte „nezaslúžiš“. Oddych v tebe nespúšťa pokoj, ale vnútorný nepokoj. A práve to je jeden z dôvodov, prečo je pre ženy večerný oddych taký náročný.
Veľká časť tejto viny nevznikla v dospelosti. Vznikala postupne, roky. V prostredí, kde bola hodnota ženy často spojená s tým, koľko zvládne, koľko unesie, koľko dá druhým skôr, než si dovolí niečo pre seba. Oddych sa v takomto nastavení nestáva základnou potrebou, ale niečím podmieneným. Prichádza až „keď je všetko hotové“. Lenže v realite ženy býva všetko hotové málokedy.
A tak sa v tebe vytvorilo vnútorné pravidlo: najskôr povinnosti, potom ostatní, až nakoniec ty – ak vôbec. Keď si sadneš skôr, než sú všetci spokojní, ozve sa tichý hlas. Hovorí, že by si ešte mala niečo urobiť. Že ešte nie je čas. Že oddych znamená zlyhanie, lenivosť alebo egoizmus.
Problém je, že telo toto pravidlo nedokáže dlhodobo dodržiavať. Potreba oddychu sa nedá vypnúť vôľou. Keď si ju nedovolíš vedome, vráti sa nevedome. A veľmi často si nájde cestu cez jedlo. Jedlo totiž nevyžaduje povolenie. Nemusíš ho obhajovať, vysvetľovať ani si ho „zaslúžiť“. Je spoločensky prijateľné. A tak sa stáva jediným miestom, kde si konečne dovolíš vypnúť bez výčitiek.

Zmena sa nezačína kontrolou jedla. Začína pochopením. V momente, keď si dovolíš pozrieť sa na baženie nie ako na osobné zlyhanie, ale ako na signál preťaženia, niečo sa vnútri uvoľní. Prestaneš s ním bojovať. Prestaneš si vyčítať, že by si mala byť silnejšia, disciplinovanejšia, lepšia. Namiesto toho začneš baženie vnímať ako informáciu – správu od tela, ktoré už dlho ide nad svoje možnosti.
Rovnako dôležité je aj to, ako sa začne meniť tvoj vzťah k oddychu. Kým ho vnímaš ako odmenu, ktorú si treba zaslúžiť, zostáva nedostupný. A kým je nedostupný, jedlo bude veľmi často suplovať to, čo oddych nedokážeš prijať priamo. Keď si však dovolíš vnímať oddych ako základnú potrebu, nie ako slabosť či luxus, jedlo postupne prestane byť jediným miestom úľavy.
Ak cítiš, že sa ťa táto téma dotýka, v novej epizóde môjho podcastu Za hranicami taniera sa jej venujem ešte hlbšie. Rozprávam o tom, čo sa v tele a nervovom systéme deje práve v tomto kritickom období dňa, prečo je baženie také silné a ako s ním pracovať bez boja, hanby a nátlaku.
