Low-carb mýtus, ženské telo a emočné jedenie: ako vznikla kultúra strachu zo sacharidov

Že už ste o tom čítali všetko? Ja ešte pridám niečo navrch. V posledných desaťročiach ovládol svet výživy fenomén, ktorý sľuboval definitívne riešenie nadváhy, únavy a straty kontroly nad vlastným telom. Low-carb stravovanie sa z diétnej alternatívy stalo životným štýlom. Znie to moderne, efektívne, vedecky. Ale čo sa stane, keď tento prístup narazí na jemnú biológiu ženského tela a ešte citlivejšiu psychiku?

Od Bantinga po biohacking

Korene low‑carb filozofie siahajú hlbšie, než si dnes väčšina ľudí uvedomuje. Už v 19. storočí William Banting opisoval svoj úbytok hmotnosti po vyradení cukrov a škrobov a jeho prístup sa rýchlo stal jedným z prvých „diétnych príbehov“ modernej éry. Myšlienka bola jednoduchá a mimoriadne príťažlivá: problém nie je v množstve jedla ani v pohybe, ale v konkrétnej živine, ktorú stačí odstrániť. Tento redukcionistický rámec prežil desaťročia a v 70. rokoch ho Robert Atkins pretavil do masového fenoménu. Jeho posolstvo bolo oslobodzujúce – priberáš len preto, že ješ sacharidy. Zodpovednosť sa presunula z človeka na „vinníka“ a low‑carb sa začal vnímať ako inteligentné, racionálne riešenie.

Na Slovensko sa tieto myšlienky dostávali postupne, vo vlnách. Najprv sme zažili éru nízkotučných odporúčaní, potom prišla Dukanova diéta, ktorá pôsobila bezpečne a odborne vďaka medicínskemu jazyku a presnej štruktúre fáz. Okolo roku 2015 nasledovala druhá, oveľa silnejšia vlna – keto a low‑carb v spojení s biohackingom, mentálnou výkonnosťou a optimalizáciou tela. Sacharidy sa prestali vnímať len ako faktor priberania; stali sa symbolom slabosti, nedisciplinovanosti a „starého myslenia“. Low‑carb už nebol len spôsob stravovania. Bol postojom, identitou a dôkazom sily vôle v kultúre, ktorá si výkon a kontrolu cení viac než rovnováhu.

Prečo nás to tak zasiahlo?

Pretože to sľubovalo kontrolu a ten, kto sa niekedy cítil stratený vo vlastnom tele, vie, aké lákavé to je. Pre mnohé ženy, ktoré roky zápasia s jedlom, výčitkami, neustálym prepínaním medzi hladovaním a prejedaním, bol low‑carb záchytný bod, nový poriadok. Prvýkrát to „dávalo zmysel“. Konečne niekto ukázal prstom a povedal: nie ty zlyhávaš – sú to sacharidy.

Táto diagnóza pôsobila ako úľava. A výsledky v prvých týždňoch? Bleskové. Čísla na váhe klesli, telo sa odľahčilo, hoci len vďaka strate vody a glykogénu. No ten pocit víťazstva bol reálny.

Ale každá rýchla výhra má svoju daň. Teraz ju už poznáme. Najmä ženské telo vie v tomto systéme extréne trpieť hormonálnym chaosom, únavou, poruchou príjmu potravy či návratom starých démonov pod novou maskou disciplíny.

Low-carb a ženské telo

Ženský organizmus nie je zmenšený mužský model. Je cyklický, hormonálne prepojený a mimoriadne citlivý na signály energetickej dostupnosti. Zatiaľ čo mužské telo dokáže na ketózu reagovať priaznivo, pre ženský mozog sú sacharidy jedným z kľúčových ukazovateľov bezpečia.

Keď ich príjem výrazne klesne, telo to nevyhodnocuje ako vedomé rozhodnutie, ale ako hrozbu. V stresovom režime sa utlmuje činnosť hypotalamu, ktorý prestáva vysielať signály k ovulácii. Klesá hladina estrogénu aj progesterónu, čo môže vyústiť do porúch cyklu alebo jeho úplného vymiznutia. Zároveň stúpa hladina kortizolu – stresového hormónu, ktorý narúša spánok, zvyšuje podráždenosť a prispieva k chronickej únave. Zasahovaná býva aj štítna žľaza, pretože na premenu jej hormónov telo potrebuje dostatok glukózy. V dlhodobom deficite sa tak metabolizmus spomaľuje, nie zrýchľuje. A napokon psychika – znížená hladina serotonínu môže vyústiť do úzkostných stavov, zníženej odolnosti voči stresu a pocitu emočnej otupenosti, ktorý mnohé ženy nedokážu pomenovať, len cítia, že „niečo nie je v poriadku“.

Psychologická pasca: Keď sa banán stane nepriateľom

Low-carb prirodzene nahráva rigidnému a ortorektickému mysleniu. Potraviny sa delia na „bezpečné“ a „toxické“, pričom sacharidy sa často dostávajú do druhej kategórie len preto, že narúšajú vytúžený pocit kontroly. Žena, ktorá nakoniec podľahne túžbe po chlebe, ovocí alebo koláči, to nevníma ako prirodzenú reakciu tela, ale ako osobné zlyhanie. Niečo, čo nemala urobiť. Niečo, čo ju opäť vracia späť do cyklu viny, hanby a sebakritiky.

Práve tu sa objavuje jeden z najväčších red flagov emočného jedenia – emočná nálož, ktorá sa viaže na jedlo. Keď jedlo prestane byť výživou a stane sa dôkazom hodnoty, disciplíny či „čistoty“, nie je to zdravý životný štýl. Je to kontrolované prežívanie, kde sa každé vybočenie trestá – a to nielen slovne, ale aj správaním. Kompenzačné hladovanie, extrémne tréningy, výčitky, plánovanie „nápravy“… to všetko sú tiché známky porušeného vzťahu k jedlu.

Strach zo sacharidov nie je len výživový trend – je to mentálna schéma, ktorá nás odpája od tela. Namiesto toho, aby sme dôverovali signálom hladu, začíname ich potláčať. Sýtosť sa stáva niečím, čo si treba zaslúžiť, nie prirodzeným stavom. Intuícia, ktorá by mohla viesť k rovnováhe, je umlčaná. A v tomto stave je emočné jedenie len otázkou času. Najmä preto, že ženské telo a psychika túžia po úľave, spojení a bezpečí.

Čo na záver?

Aj po rokoch práce s klientkami a edukácie v oblasti výživy vnímam, ako hlboko je v ženskej psychike zakorenený strach zo sacharidov. Prílohy, chlieb, ovocie či obilniny – stále sú pre mnohé ženy zdrojom viny, nie výživy. A to aj napriek tomu, že čoraz viac odborníkov a poradcov upozorňuje na riziká low-carb či keto diét najmä v ženskom kontexte.

Náprava však ide pomaly. Kultúra kontroly, výkonu a čistého stravovania má silný hlas. A prechádza aj do ďalších generácií úplne spontánne.

Ak vás táto téma zaujíma a chcete ju preskúmať hlbšie, vypočujte si najnovšiu epizódu môjho podcastu Za hranicami taniera s názvom: Low-carb mýtus, ženské telo a kultúra strachu zo sacharidov.