Prečo zajedáme svoje emócie? Odpoveď môže byť ukrytá v našich génoch

Dlhé roky sa na závislosť a emočné jedenie pozeralo ako na morálne zlyhanie, nedostatok pevnej vôle alebo slabosť charakteru. Moderná veda a neurovedy však tento pohľad zásadne menia. Dnes už vieme, že závislosť nie je len o látke či správaní, ale o tom, ako náš mozog reaguje na stres, úľavu a emócie.

Genetika nie je osud, ale „pripravená pôda“

Keď hovoríme o genetike závislosti, nehovoríme o nevyhnutnom predurčení. Hovoríme o biologickej zraniteľnosti nášho nervového systému. Niektorí ľudia sa jednoducho rodia s mozgom, ktorý spracúva podnety inak.

Genetickú predispozíciu si môžeme predstaviť ako pripravenú pôdu. Sama o sebe nič nerobí, kým na ňu nezačne pôsobiť „počasie“ v podobe vonkajšieho prostredia – napríklad chronický stres, tlak na výkon alebo pocit neistoty. Až vtedy sa táto biologická citlivosť začne prejavovať v našom správaní.

Tri systémy v mozgu: Ktorý ovláda vás?

Podľa zdrojov existujú tri hlavné systémy v našom mozgu, ktoré ovplyvňujú, prečo siahame po jedle ako po nástroji na reguláciu vnútrovho stavu:

1. Systém odmeny (Dopamín): Ak má niekto geneticky nižšiu citlivosť na dopamín, bežné radosti mu nestačia. Jeho mozog prirodzene hľadá silnejší stimul. Vtedy prichádza „hlad po odmene“, kedy jedlo (často sladké a vysoko kalorické) prináša potrebný pocit uspokojenia a „wow efekt“.

2. Systém pokoja (Serotonín): Serotonín nám pomáha cítiť sa v bezpečí a zvládať stres. Ak tento systém nefunguje stabilne, človek častejšie prežíva úzkosť a napätie. Jedlo tu funguje ako „hlad po pokoji“ – rýchla náplasť, ktorá na chvíľu stabilizuje náladu.

3. Systém úľavy (Opioidy): Tento systém reguluje úľavu od fyzickej aj psychickej bolesti. V tomto prípade jedlo neslúži na pôžitok, ale ako „emočná anestézia“. Človek neje preto, aby mu bolo dobre, ale preto, aby prestal cítiť bolesť, smútok alebo preťaženie.

Prečo disciplína často zlyháva?

Ak patríte k ľuďom s touto genetickou výbavou, klasické rady o sebaovládaní a prísne diéty vám pravdepodobne nepomôžu. Prečo? Pretože pracujú proti vašej biológii, nie s ňou.

U ľudí s touto predispozíciou sú reakcie nervového systému automatické a prebiehajú rýchlejšie než racionálne rozhodovanie. Tlak a zákazy len zvyšujú vnútorné napätie, čo mozog opäť vyhodnotí ako signál, že potrebuje reguláciu cez jedlo.

Cesta von vedie cez stabilitu, nie cez boj.

Skutočná zmena nezačína bojom so správaním, ale pochopením potrieb svojho nervového systému. Ak má niekto genetickú predispozíciu, kľúčové je:

1. Spomaliť: Extrémy a rýchle zmeny systém s vysokou citlivosťou len rozrušia.

2. Hľadať reguláciu, nie kontrolu: Cieľom je stabilizovať systém cez spánok, pravidelnosť a bezpečné prostredie.

3. Minimalizovať hanbu: Hanba len aktivuje stresové okruhy a prehlbuje potrebu jesť.

Emočné jedenie teda nie je „slabšia“ forma závislosti, ale sociálne prijateľnejší prejav toho, že náš mozog potrebuje pomoc pri zvládaní vnútorného tlaku.

Ak sa zaoberáš problematikou výživy a psychiky, psychológiou stravovania, neurobiológiou (nielen) závislosti na jedle, pozývam ťa do odborného Klubu Academy + PRO. Už teraz je v archíve množstvo zaujímavých informácií a to sme začali len v septembri 2025.